Férové mesto pre všetkých_Zuzana Límová

Hoci polovicu populácie tvoria ženy, väčšinu budov a miest navrhli muži. Ako by vyzerali naše domy, ulice či mestá podľa žien? Opýtali sme sa na to expertiek na architektúru a urbanistiku.



Muži a ženy využívajú verejný priestor inak. Dôkazom je aj spôsob, akým sa po meste prepravujú. „Automobilová mobilita je mužská, pešia je ženská,“ vysvetľuje architektka a urbanistka Milota Sidorová. Súvisí to s rozdelením úloh. „Muži obyčajne idú ráno do práce a cestou domov možno nakúpia alebo sa zastavia vo fitnese. Ich trajektória po meste je jednoznačná, priamočiara, a zvyčajne na ňu využívajú auto,“ hovorí.

Tradične mužský pohyb vykonávajú aj ženy, ktoré sa nemusia o nikoho starať. V našej kultúre však dopadá väčšina opatrovateľských povinností na ich plecia. „Starajú sa o deti či starších rodičov. Musia prejsť do škôlky, potom do práce, idú na poštu a podobne. Chodia hlavne pešo alebo mestskou hromadnou dopravou,“ upozorňuje Sidorová. „Ich pohyby po meste bývajú kratšie ako kilometer alebo pätnásť minút chôdze, no takýto druh mobility zvyčajne nik nemeria.“

Ak mestskej samospráve chýbajú dáta o potrebách jej obyvateliek, môže ich len ťažko naplniť. Ďalším faktorom ovplyvňujúcim každodenný život v meste je nepomer odborníkov a odborníčok v rozhodovacích pozíciách.

Kto dizajnuje mesto

„Väčšina architektov sú muži a muži tiež robia väčšinu rozhodnutí o rozvoji mesta,“ pripomína Sidorová. Dôsledkom rodovej nerovnosti je napríklad budovanie parkovacích miest na úkor hromadnej dopravy, chýbajúce rampy pre kočíky či nedostatok ihrísk atraktívnych pre dievčatá.

Naopak, rodovo citlivé plánovanie zahŕňa potreby všetkých skupín obyvateliek a obyvateľov. Priekopníčkou tzv. gender mainstreamingu je Viedeň, ktorá ho začala aplikovať už pred štvrťstoročím. Uplatňuje ho napríklad pri budovaní nových developmentov, kedy sa dbá na to, aby boli škôlky a detské ihriská rovnako vzdialené pre všetkých.

Dôraz tiež kladie na bezpečnosť v uliciach, na dostatočné osvetlenie a šírku chodníkov. Hoci sú podľa viedenských úradov muži štatisticky častejšími účastníkmi násilných trestných činov, práve ženy sú na dennej báze vystavené situáciám vzbudzujúcim strach.

„Ženy predpokladajú, kam pôjdu, už keď idú ráno z domu. Pokiaľ sa po- hybujú po meste neskoro večer, prispôsobia bezpečnosti svoje oblečenie. Robia to úplne prirodzene,“ upozorňuje Milota Sidorová, riaditeľka platformy Women Public Space Prague, ktorá spája ženy rôznych profesií súvisiacich s mestským plánovaním či využívaním verejných priestorov. Pred tromi rokmi vydali manuál o dizajnovaní miest pre všetkých.

Ohľaduplnosť

Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že riešenia pre férovejšie mestá nemusia byť nákladné ani komplikované. Vo švédskom meste Karlskoga zistili, že napríklad aj zimná údržba môže byť rovnako ohľaduplná k ženám i k mužom – miestna samospráva totiž odmerala, že počas zimy sa v uliciach zraní trikrát viac chodcov než motoristov, pričom väčšinu z nich tvoria ženy. Náklady na ich ošetrenie spolu s ušlou mzdou stáli štyrikrát toľko ako celá zimná údržba.

Keď hľadali príčiny, uvedomili si, že najskôr vždy odhrnú hlavné dopravné tepny a až nakoniec pešie trasy či autobusové zastávky. Robili to tak už odjakživa, zo zvyku. „Tento postup však zvýhodňoval mužov a znevýhodňoval ženy,“ vysvetľuje urbanistka.

Autá – na rozdiel od peších – poľahky prekonajú niekoľko centimetrov snehovej pokrývky, a preto stačilo zmeniť poradie. Prioritu získali chodníky vedúce ku škôlkam a školám, k verejným inštitúciám a k nemocniciam, čiže k miestam, kde sa najčastejšie pohybovali ženy a zraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Počty úrazov akoby zázrakom klesli.

Krajinná architektka a urbanistka Milota Sidorová, foto: Martin Gabriel Pavel

Krajinná architektka a urbanistka Milota Sidorová, foto: Martin Gabriel Pavel

Žena na nákupe

Na rozdiel od verejného sektora ten komerčný veľmi dobre vie, ako uspokojiť túžby svojich užívateliek. Napríklad obchodné centrá bývajú navrhnuté tak, aby žiadna zo zákazníckych požiadaviek neostala nenaplnená. Potvrdzujú to aj skúsenosti Gabi Rainer, slovenskej architektky žijúcej v Rakúsku.

„Z dlhodobých skúseností vieme, že špecifické potreby žien sa zohľadňujú hlavne v oblasti predaja doplnkov do domácnosti, odevov, kozmetiky a drogérie, a tiež v kaviarňach a reštauráciách,“ vysvetľuje. „Naopak, obchody s potravinami sa prispôsobujú väčšinou mužským požiadavkám, sú zorganizované vecne a jasne.“

Špeciálnu pozornosť venujú investori detským kútikom, sociálnym zariadeniam či priestorom na prebaľovanie. Samozrejmosťou sú dobre osvetlené a rozšírené parkovacie miesta pre ženy a rodiny. „Medzi novinky patria toalety pre matky s detským kočiarom,“ hovorí architektka. „Miestnosti na dojčenie bývajú často vybavené pohodlným kreslom a detskou toaletou. Dojčiace matky s dvomi deťmi tak nemusia rozmýšľať o tom, kto im postráži bábätko v kočíku, kým ony sprevádzajúce staršie dieťa na záchod.“ Prebaľovacie miestnosti sú prístupné aj mužom.

Obchody určené ženám navrhujú tak, aby bolo pre ne nakupovanie zážitkom. „Žena vníma vône, svetlo a farby intenzívnejšie ako muž,“ pripomína Gabi Rainer a prezrádza triky používané na prilákanie zákazníčok do kaviarní. Tajomstvo spočíva v použitých materiáloch, a tiež v lahodnej aróme kávy, ktorá sa často umelo zvýrazňuje.

Gabi Reiner, slovenská architektka žijúca v Rakúsku, foto: archív G.R.

Gabi Reiner, slovenská architektka žijúca v Rakúsku, foto: archív G.R.

Žena v dome

Priestor vnímame inak a naše potreby často závisia od životného cyklu, potvrdzuje interiérová dizajnérka Veronika Kotradyová. Je propagátorkou tzv. body conscious dizajnu, ktorý skúma vplyv dizajnu na ľudské telo i myseľ. „Ženy sú citlivejšie voči stimulom prostredia. Sú haptickejšie. Zrakom vnímajú veci okolo seba cez okulár toho, aké sú na dotyk, ale hodnotia aj ich funkčnosť a praktickosť, teda to, čo sa dá s vecami a prostredím okolo robiť,“ hovorí autorka knihy Dizajn s ohľadom na človeka.

Rodové záležitosti sa podľa nej týkajú aj vzhľadu výrobkov, interiérov a exteriérov. „Dizajnérky aj užívateľky preferujú organické mäkké tvary, oblé hrany, farebnosť. Majú rady pastelové odtiene, ale neboja sa aj výrazných farieb, ktoré prinášajú silné emócie. Tiež viac inklinujú k prírodným autentickým materiálom,“ tvrdí Veronika Kotradyová.

V praxi sa takáto senzibilita môže odraziť aj v tom, ako sa ženy cítia na pracovnom stretnutí. Ak na konferenčných stoličkách z plastu či kovu chýba aspoň tenké čalúnenie, vnímajú ich ako studené a tvrdé, čiže extrémne nepohodlné a nezdravé. Podobne ako pri pohybe v meste, aj v budovách majú ich užívateľky zvýšený nárok na pocit bezpečia. Uvítajú, ak majú možnosť súkromia, ktoré môžu striedať so socializáciou a komunikáciou. Ocenia aj kontakt s prírodou, napríklad v podobe autentických prírodných materiálov, pretože majú regeneratívny účinok na nervový systém.

Platí to doma i v kancelárii. „V domácnosti aj na pracovisku potrebuje mať každý svoje teritórium, ktoré si môže upravovať podľa aktuálnej situácie,“ objasňuje Veronika Kotradyová. Obzvlášť to platí pre ženy v rôznych fázach života. „Napríklad u dospievajúcich dievčat je vlastná kúpeľňa mimoriadnym prínosom aj pre ostatných členov rodiny, pretože potom neblokujú celý chod domácnosti. V období menopauzy je zas dobré, ak má žena viac súkromia a miesto pre kontempláciu,“ tvrdí dizajnérka.

Zuzana Krišková z OZ Ženské kruhy, foto: Maria Martiniak

Zuzana Krišková z OZ Ženské kruhy, foto: Maria Martiniak


Žena v pôrodnici

Hoci je pôrodnica miestom, kde zažívame jeden z najsilnejších okamihov svojho života, zriedkakedy (ak vôbec) sú jej priestory postavené v súlade s potrebami žien a ich detí. Ako by si ideálnu pôrodnú izbu predstavovali ony, zisťovala organizácia Ženské kruhy.

„Mala by byť miestom, kde sa dá vytvoriť intímne prostredie a kde bude žena tráviť čas od začiatku do konca pôrodu, bez zbytočných presunov,“ vysvetľuje Zuzana Krišková, predsedníčka občianskeho združenia angažujúceho sa za pozitívne zmeny v slovenskom pôrodníctve. Žien, z ktorých väčšina už rodila, sa opýtala, čo by mali mať počas pôrodu k dispozícii. Na jeho hladký priebeh má totiž zásadný vplyv aj príjemné a bezpečné prostredie.

Odpovede neprekvapia. Nič z toho, čo ženy chcú a potrebujú, nie je ani nákladné, ani nemožné. „Vôbec nepotrebovali detskú postieľku, namiesto nej navrhovali širokú manželskú posteľ, kde by mohli mať dieťa vo svojej náruči,“ hovorí Zuzana Krišková. „Druhou najčastejšie vyškrtávanou položkou bolo špeciálne pôrodnícke kreslo. Ženy oň nemali záujem.“

Namiesto neho žiadali obyčajnú mäkkú žinenku, kde by sa mohli voľne pohybovať, bez strachu z pádu. Úzke ležadlo vysoko nad zemou im potrebný komfort neposkytuje. „Kreslo, ktoré zaberá veľa miesta, je strašne nepohodlné a ešte aj stojí tisíce eur, určite nie je výmyslom žien,“ myslí si Krišková. „Neviem si predstaviť, akým spôsobom napĺňa ich potreby,“ dodáva.

To isté podľa nej platí pre televízor, ktorý sa tak často obja- vuje na propagačných fotografiách zrekonštruovaných pôrodníc. Namiesto neho by ženy uvítali prístup k vlastnej toalete a sprche, možnosť vytvoriť prítmie, prípadne počúvať vlastnú hudbu či prevoňať nemocničnú izbu aromalampou. Ak sú v miestnosti prístroje či chirurgické nástroje, mali by byť ukryté v ľahko prístupnej skrinke či za plentou. Zbytočne stresujúce sú aj plagáty s popismi rizík.

Dôležité sú aj použité materiály. Sterilné miestnosti v chladných farbách, s ostrými hranami a vybavením z pochromovaného kovu pocit bezpečia a pohodlia nenavodzujú. Prítomnosť prírodných materiálov v nemocničnom prostredí pritom nie je žiadnou utópiou.

Svedčia o tom aj projekty, ktoré so svojím tímom vytvorila dizajnérka Veronika Kotradyová pre čakáreň v bratislavskom onkologickom ústave a tiež na neonatológii v Košiciach. V spolupráci s mikrobiologičkou Barborou Kaliňákovou navyše potvrdili, že najmä dubové a borovicové drevo bez povrchovej úpravy má prirodzene antimikróbne vlastnosti a je teda vhodné aj na zútulnenie nemocníc.

Veronika Kotradyová je autorkou knihy Dizajn s ohľadom na človeka, foto: archív V.K.

Veronika Kotradyová je autorkou knihy Dizajn s ohľadom na človeka, foto: archív V.K.

Ženy v architektúre

Ako je možné, že aj keď architektiek pribúda, potreby žien sa tak málo odzrkadľujú v tvorbe verejných priestorov? Pre porovnanie: podľa českého ministerstva školstva promovalo už pred desiatimi rokmi na fakultách architektúry a stavebníctva viac študentiek ako študentov, no iba každá piata z nich napokon tvorí pod vlastnou licenciou. Na Slovensku je situácia podobná.

Podľa Miloty Sidorovej, ktorá skúsenosti získavala aj v USA, Indii či v Dánsku, musia architektky či urbanistky prekonať oveľa viac prekážok ako ich mužskí kolegovia. Už na univerzite si často vypočujú, že technické odbory nie sú vhodné pre „nežné pohlavie“.

„Architektky sú tvrdé baby, naučené veľa makať a nesťažovať sa,“ myslí si Sidorová. „Problém nastane, keď si založia rodinu a nevládzu sa naplno venovať aj povolaniu, aj deťom. Často potom majú pocit osobného zlyhania. Nie je to však nimi, ale nastavením systému,“ upozorňuje.

Rovnako ako v iných profesiách, aj v architektúre, urbanizme či dizajne sa ženy potýkajú s nerovnými platovými podmienkami, neflexibilným pracovným časom pre rodičov alebo s tzv. skleneným stropom, ktorý im neumožňuje preraziť na vyššie pozície. Na to, aby realizovali projekty priateľské k ženám, musia navyše prekonávať ďalšie výzvy – na kľúčových pozíciách v bankách, medzi developermi, právnikmi či politikmi sú väčšinou muži.

„Ako môžu muži rozhodnúť v prospech žien, keď nie sú v ich situácii?“ pýta sa urbanistka a architektka Milota Sidorová a zdôrazňuje, že férové mesto by malo slúžiť všetkým. Bez ohľadu na vek, výšku zárobku či pohlavie.



Článok vyšiel v časopise
Nota Bene v marci 2019. Uverejňujeme ho s láskavým dovolením redakcie a autorky.