Sexuálna výchova. Každé dieťa má právo na tieto informácie. Natália Heribanová

Natália Heribanová, foto: archív NH

Natália Heribanová, foto: archív NH

Hoci má Natália Heribanová iba 20 rokov, je spoločensky mimoriadne aktívna. Zahliadnúť v médiách ste ju mohli ako dobrovoľníčku v kampani primátora Bratislavy Matúša Valla či novej prezidentky Zuzany Čaputovej. Natáliu sme oslovili nielen kvôli jej angažovanosti, ale aj preto, že sa vo svojej bakalárskej práci na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského venuje téme sexuálnej výchovy na Slovensku, téme, ktorá je v našej krajine veľmi prehliadaná.

Rozhovor viedli: Milota Sidorová, Lucia Ďurčová

Korekcie: Lucia Ďurčová, Milota Sidorová


Čo presne skúmaš vo svojej bakalárskej práci?

Zameriavam sa prevažne na sexuálnu výchovu mládeže na Slovensku, kde mimo samotného obsahu, pozorujem aj mocenské spory medzi Ministerstvom školstva, Organizáciou plánovaného rodičovstva a Konferenciou biskupov Slovenska. Skúmam naratívy, akými jednotlivé strany komunikujú.

Ako si sa dostala k tejto problematike?

Keď som sa na strednej škole zúčastnila olympiády ľudských práv a postúpila som do finále, dostala som otázku či je vláda Slovenskej republiky záležitosť mužov? Ako sedemnásťročná som nič netušila o feminizme. Zaujímali ma otázky ľudských práv, ale nespájala som si ich s gendrovými otázkami. Kniha Bell Hooks - Feminizmus do vrecka ma dobre zasvätila do tejto tematiky a pochopila som jeho princípy. Odvtedy sa zaoberám touto témou.

Čo pre Teba znamená pojem feminizmus, ako ho vnímaš v našej spoločnosti?

Feminizmus podľa môjho názoru celkovo bojuje proti štrukturálnemu útlaku akýchkoľvek skupín a rodovým stereotypom. Som tej mienky, že každý jeden človek má právo na taký život, aký chce. Na ten ale musí mať možnosť výberu a my ako spoločnosť musíme poskytnúť ľuďom rovnaké príležitosti bez ohľadu na ich rod.

Ľudia si pod pojmom feminizmus predstavia rôzne veci, ako ho chápu tvoji blízki?

V mojej rodine to je pol na pol. Moja mamina je feministickým objavom minulého roku, aj keď si toho nebola sama vedomá.

Ako to myslíš?

Keď som pod stromček dostala Knihu Feminizmus do vrecka, ubránila ma pred posmeškami okolia. Moja mama je veľmi otvorená, vie si priznať svoje chyby, vie prijať názory a myšlienky aj iných ľudí. S kamarátmi to bolo ťažšie, nevedeli pochopiť, prečo sa zrazu zaujímam o túto problematiku.

Ako sme na Slovensku so sexuálnou výchovou?

Pozorovaním kresťanstva na Slovensku som zistila, že Slovensko nie je kresťanské ani tak občiansky, skôr je to cítiť vo verejných inštitúciách. Napríklad v roku 2007 bola publikovaná učebnica na tému sexuálnej výchovy pre študentov siedmeho až deviateho ročníka druhého stupňa základnej školy. Celá iniciatíva však bola zastavená Konferenciou biskupov Slovenska, ktorí to odôvodnili „kultúrou smrti“.

Kultúrou smrti?

Áno. Kultúrou smrti. Pod týmto pojmom si máme predstaviť rozvracanie tradičnej rodiny tým, že ponúkneme „queer“ ľuďom priestor pre sebarealizáciu.

Vedela by si bližšie popísať, ako ovplyvnila Konferencia biskupov spomínanú učebnicu?  

Učebnica mala asi 300 strán. Konferencia biskupov ju zastavila len z toho dôvodu, že sa nestotožňovali s tromi stranami. Dokonca aj predošlé vlády, neviem ako je to teraz, zamietli všetky návrhy o rokovania, ak tam bolo čo i len slovo gender, nechceli mať nič spoločné s gender ideológiou. 

 

,,Toto správanie a nevedomosť môžu byť veľmi nebezpečné. Zoberme si napríklad domáce násilie. Ženy často ani nevedia, že sú týrané, pretože to, ako žijú im príde normálne. To, že to ako normu vidia aj vo svojom okolí posilňuje ich mlčanie.”

 

Myslíš, že vzdelanie má vplyv na pochopenie správnych definícií feminizmu?

Vzdelanie má vplyv, ale neviem posúdiť, či je dostatočné, keď vnímam rozrastajúci sa extrémizmus na Slovensku. Podstatou celej vedomosti a akceptovania niečoho, čo nie je stereotyp je vysvetľovanie. Kontext, hodnoty a hlavne rešpekt sú ukazovatele, ktoré nás v škole neučia a ktoré v našom vzdelávacom systéme chýbajú.

V minulosti bola na území Československa sexuálna výchova vyučovaná a paradoxne sme mali najprogresívnejší program spomedzi ostatných štátov, vrátane Škandinávie. Vtedy to bolo o výuke, o sexe sa tiež veľmi nehovorilo. Na druhej strane politiky boli formulované na princípe práce, ktorá sa cenila. V tomto období boli totiž všetci zapojení do pracovného procesu. V dnešnej dobe síce máme učebnicu, ale reálne sa deje veľmi málo.

Akože sa neučí?

Áno, sexuálna výchova sa neučí konceptuálne, preto má naša spoločnosť napríklad veľké problémy s pochopením kontextu, tzv. konsentu (súhlasu). Tým, že sa o sexe nerozprávame otvorene, vytvárame prostredie pre šikanu, diskrimináciu či predsudky.

Aký dopad to môže mať na ľudí?

Toto správanie a nevedomosť môžu byť veľmi nebezpečné. Zoberme si napríklad domáce násilie. Ženy často ani nevedia, že sú týrané, pretože to, ako žijú im príde normálne. To, že to ako normu vidia aj vo svojom okolí posilňuje ich mlčanie.

Poznáme nejaké štatistiky, ktoré na Slovensku mapujú ľudí rôznych orientácií?

Nakoľko tento výskum nie je podporovaný prostriedkami zo štátu, jeho možnosti sú veľmi obmedzené. Na Slovensku máme mimovládne organizácie, ktoré sa tejto problematike venujú. Jedným z nich je aj Pride Slovensko, ktorý robí vynikajúcu prácu. Presné dáta o počte ľudí nemáme. Podľa oficiálnych štatistík sú inej rodovej orientácie 3 – 4 % populácie, ale myslím si, že to nie je úplne pravda. Je veľmi ťažké zisťovať čísla a tak ako napríklad pri skúmaní rómskej populácie, tiež nevieme ich presné množstvo. Ľudia sa často hanbia a prihlásia sa k inej skupine.

Premostím teraz ku kandidatúre Zuzany Čaputovej. Vidím koľko správ jej denne prichádza od ľudí, ktorí sú vďační, že konečne niekto hovorí aj v ich prospech. Je viac ako isté, že na Slovensku existuje istá forma homofóbie.


Natália Heribanová v dobrovoľníckom teame prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej, foto: RTVS

Natália Heribanová v dobrovoľníckom teame prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej, foto: RTVS

V posledných prieskumoch bola Zuzana Čaputová na prvých priečkach, ak by vedela nájsť správny naratív spojenia spoločnosti, mohlo by to pomôcť[1].

Správny naratív a správny človek zohrávajú veľkú rolu. Zuzana ako matka dvoch detí môže pôsobiť ako vzor pre celú spoločnosť aj v téme gendra. Je schopná priblížiť život ľudí s rôznymi orientáciami aj konzervatívnym ľuďom.

Ako?

Je to určite o jej osobnosti a štýle akým komunikuje. Od človeka, s ktorým nesympatizujeme si radu na tému gendra nevezmeme, ale radi ju vezmeme od niekoho s kým sympatizujeme alebo sa s ním identifikujeme. Toto môže mať pozitívny vplyv na naše zmýšľanie. 

 

,,Osobne sa snažím heterosexuálnym párom vysvetľovať, aké majú šťastie, keď môžu kráčať slobodne po ulici, držať sa za ruky, objímať a bozkávať sa. Nemusia sa obávať, že ich niekto opľuje.”

 

Všetko je o správnom naratíve. Aj v silne katolíckom Írsku bolo úspešné referendum o potratoch, ktoré založilo svoj argument na právach žien rozhodovať o svojom tele.

Všetko je o správnej formulácii a autentickosti. Zuzana Čaputová chce byť prezidentkou všetkých, do toho zahŕňa všetky rody či orientácie a chce hľadať cesty, ako predísť nechceným potratom a tehotenstvám, resp. ako pomôcť ženám zvládnuť takéto situácie. 

Vedela by si nám zo zákulisia prezradiť, ako je Zuzana Čaputová celkovo vnímaná?

Sama Zuzana hovorí, že jej pomenovanie feminizmus nie je blízke. Som však toho názoru, že jej skutky hovoria o opaku. Ako žena sa rozhodla kandidovať, chce byť prezidentkou všetkých ľudí a akceptuje všetkých ľudí takých, akí sa narodili. Myslím, že ona si to postupom času uvedomí možno aj prostredníctvom vlastných dcér, tak ako moja mama. Inak vnímam aj inú paralelu, Angela Merkelová bola veľmi silná, skoro celý jej kabinet bol ženský a dokonale sa dopĺňali vo všetkých veciach. Zuzana má okolo seba tiež prevažne ženy, čo sa týka úplne základného tímu.

Vráťme sa ešte k sexuálnej výchove. Ako vieme ľuďom na Slovensku uľahčiť „coming out“?

Zoberme si príklad Škandinávie, ktorá je sekulárna. Má nastavený systém takým spôsobom, že aj cirkvi samotné podporujú registrované partnerstvá, niekde aj manželstvá. Toto je veľmi dôležitý mechanizmus, ktorý vnímame samozrejme aj vo vzdelávaní. Sexuálna výchova odpovedá na všetky formy rodov, orientácií. Je postavená na princípoch „care ethics – etika starostlivosti“, teda hovorí o tom, aby došlo k minimalizácii diskriminácie a škodlivosti pri vývoji dieťaťa.

Ako vnímajú ľudia inej orientácie verejný priestor? Majú nejaké špeciálne požiadavky? Čo vnímajú ako bariéry?

Ako prvú a základnú vnímam nemožnosť prejaviť sa. Osobne sa snažím heterosexuálnym párom vysvetľovať, aké majú šťastie, keď môžu kráčať slobodne po ulici, držať sa za ruky, objímať a bozkávať sa. Nemusia sa obávať, že ich niekto opľuje a podobne. Preto vieme, že ľudia iných orientácií vnímajú v priestore bezpečie oveľa silnejšie, majú svoje „chodníčky“, resp. cesty, kde vedia, že je ísť bezpečné a kde nie. Je ale zaujímavé, že vo verejnom priestore spoločnosť najlepšie akceptuje prejavy lesbičiek.

Prečo?

Ludia im to častokrát neveria, myslia si že je to len istá fáza ich života. V sexuálnom správaní našej spoločnosti je to tak, že žena má submisívnu funkciu i vo svojom sexuálnom živote. Z toho vyplýva, že ak žena spraví niečo, tak je to iste pre potešenie muža a nie to vlastné. Keď vo verejnom priestore vidíme dvoch mužov prejavovať si náklonnosť, je to brané ako nechutné.

Ktorá skupina ľudí to má podľa teba najzložitejšie?

Najväčší problém so začlenením majú trans ľudia. Kontakt so službami je pre takýchto ľudí obrovským problémom. Mnohokrát sa obliekajú do svojho biologického rodu, len aby nevzbudzovali podozrenie.

Natália Heribanová v dobrovoľníckom teame Vallo, foto: archív NH

Natália Heribanová v dobrovoľníckom teame Vallo, foto: archív NH

Kde sa najčastejšie vyskytujú LGBTQ ľudia?

Veľa ľudí si myslí, že v Bratislave, ale opak je pravdou. Najviac gayov a sexworkerov sa nachádza na Orave, odkiaľ odchádzajú za prácou do Nemecka.

Čím si to vysvetľuješ?

Myslím, že to bude zapríčinené aj tým, že je to chudobnejší región a potrebujú si zarobiť.

LGBTQ komunita organizuje i výročný pride. Čo všetko treba zaistiť, aby bolo toto podujatie bezpečné?

Viem, že sa dávajú rôzne pokyny, napríklad aby ľudia nechodili sami a držali sa v skupinkách, aby nestáli na okraji ulice a v prípade napadnutia sa obrátili na políciu. Organizátori a organizátorky presne vedia, ako pochod naplánovať i priestorovo, aby bol pre zúčastnených, čo najbezpečnejší.

Čo by ešte mohlo pomôcť týmto ľuďom začleniť sa do spoločnosti?

Do tejto témy by sa mohli ešte viac zapojiť aj influenceri, ktorí majú veľa fanúšikov, častokrát v mladom veku. Mohli by prirodzeným spôsobom vzdelávať slovenskú mládež.

Zrejme by bolo aj užitočné prijať učebnicu sexuálnej výchovy, ktorú dalo ministerstvo napísať. 

Momentálne je sexuálna výchova vo forme odporúčaného učebného predmetu a záleží od učiteľov, či to budú chcieť zahrnúť do svojich osnov. Osobne som však za oddelený predmet. Je potrebné, aby každé dieťa malo prístup k informáciam, na ktoré má právo.

Vďaka za rozhovor!


[1] Interview sme uskutočnili v čase prezidentskej kampane