Gabriela Kaprálová, photo (c) Monika Grilli Wagnerova
Gabriela Kaprálová je architektka a majiteľka pražského ateliéru ASGK. Narodila sa na Slovensku. U profesora Rudolfa Filu absolvovala strednú umelecko - piemyslovú školu v Bratislave. V Bratislave rovnako pokračovala štúdiom architektúry na Vysokej škole výtvarných umení a designu. Už počas štúdia absolvovala zahraničné pobyty v Belgicku, Francúzsku alebo Grécku. V roku 1995 sa presunula do Prahy, kde pracovala ateliéri Genia Loci, Omicron-K u architekta Martina Kotíka. Spoluzakladala ateliér Escadra architekti. V roku 2006 sa osamostatnila a založila svoj vlastný ateliér v ktorom sa venuje tvorbe súkromných aj komerčných budov, centier, bánk. Získala rovnako niekoľko ocenení, medzi iným cenu Grand Prix Architektov 2009 za rekonštrukciu paláca na Rytířskej. Je jednou z mála žien v Českej republike, ktorá vlastní a úspešne vedie svoj vlastný ateliér. To bolo dôvodom prečo sme si ju vybrali pre rozhovor, ktorý odzbrojujúco úprimne odhalil Gabrielinu profesnú a osobnú genézu.
Rozhovor viedla: Milota Sidorová
Ste v Česku tak trochu unikát, jedna z mála žien, ktorá vedie vlastný ateliér. Aký bol Váš kariérny a vývoj a ako ste sa dostali k rozhodnutiu pracovať samostatne?
Študovala som na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorá bola založená viac umelecky ako technicky. V živote to znamená, že som samouk vo veľa oblastiach, ktoré som sa učila za pochodu. Mojim ideálnym plánom bolo odísť po škole do sveta na prax k nejakému rešpektovanému architektovi. Kontaktovala som svojho obľúbenca Stevena Holla, ktorého som v tej dobe veľmi uznávala a uznávam doteraz. Samozrejme títo velikáni majú filtre v podobe sekretárok, ktoré tie dopisy – vtedy boli iba dopisy, posielali do koša. Otvorila sa mi ale príležitosť cez architekta Imra Vaška, ktorý hľadal niekoho do štúdia v Prahe. Okamžite som reagovala a poslala som životopis. Odpoveď - nástup ihneď. Zo dňa na deň som sa ocitla v Prahe. Mala som šťastie, že nebol problém s ubytovaním a začala som sem chodiť do práce ako zamestnankyňa štúdia Genius Loci. Mimochodom nakoniec som sa so Stevenom Hollom stretla. Bolo to o rok na mojej mesačnej misii v USA. Stretli sme sa na Columbian University kde som absolvovala interview do jeho štúdia. Vtedy som mala šancu uňho praxovať, avšak život chcel niečo iné...
Aké bolo Vaše vedenie v architektúre?
Absolvovala som strednú umelecko - priemyslovú školu v Bratislave u Rudolfa Filu. Bol to fantastický základ a tak dobrá škola, že skoro každý absolvent je úspešný. Ničoho som sa nebála. Štúdijný plán profesora Filu bol založený na základoch koncepcie Bauhauhsu. Toto bol sám o sebe zárodok medzioborovej spolupráce a tam som si uvedomila, že architektúra je súčasť niečoho väčšieho. Mali sme základy všetkých umeleckých smerov - fotografie, sochárčiny, maľby, grafického dizajnu, písmomaliarstva ešte bez počítačov, scénografie, dokonca základy architektúry vo forme výstavníctva a interiérov. Bol to odbor, za ktorý sa nám všetci v škole smiali, lebo sme stále pracovali a stále sme museli niečo produkovať a odovzdávať. Bolo to zamerané nielen na remeselnú zručnosť, ale naučili sme sa aj technologické postupy a premýšľať koncepčne, celistvo. Naučili sme sa predovšetkým, že nič nie je nemožné! Na týchto hodinách sme mali takú školu v škole. Potajme sme mali hodiny filozofie, základy hudby a všeobecne kultúrny náhľad na svet.
Potajme?
Profesor Fila nás to učill paralelne k Marxizmu – Leninizmu a ďalším teoretickým predmetom. Bolo to ešte v období rozvinutého socializmu, v čase pred zamatovou revolúciou... Bratislavská ŠUP-ka bola takým centrom „undergroundovej kultury“. Na škole sa poriadali tajné výstavy zakázaných umelcov, vydávali sa samizdaty z filozofie. Bolo to kúzelné obdobie, ktoré si dnešní študenti nedokážu predstaviť...
Čo sa stalo potom?
Vzali ma na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na odbor Architektúra. V druhom ročníku nás dostihla zamatová revolúcia a prišlo prapodivné bezvládie. Bola som prekvapená tým, ako rýchle sa najvačší komunisti a zväzáci preorientovali a štrngali na námestí kľúčmi ako najvačší revolucionári... Vďaka revolúcii a politickej zmene som však mala obrovskú šancu cestovať. Využila som toho naplno, počas štúdia som stihla stáž v Belgicku, vo Francúzsku a letný workshop v Grécku. Po škole som sa rekvalifikovala (končili sme školu bez práce na PC), prišla do Prahy a robila som v štúdiu Génius Loci, ktoré bolo vtedy relatívne na výslní. Zaoberali sa hlavne dizajnom, interiérmi a menšími stavbami. Vybrali si ma, pretože robili veľa výstavníckych projektov, stálych expozícií. Pomerne rýchlo ma nechali tvoriť samostatne. Po určitom čase som prakticky samostatne vytvorila napríklad stálu expozíciu Ázijských umení v Zbraslavskom zámku.
Na univerzite ste boli v ročníku piati a Vy - jediná žena.
Za socializmu boli na univerzitách kvóty na ženy. Neviem, ako bolo na iných školách, ale ak sa na VŠVU hlásilo napríklad sto ľudí, mohli prijať asi šesť adeptov. Z tých šiestich mohla byť jedna žena. Prijímačky boli dosť prísne a samozrejme všetci sa snažili ako vedeli. Ja som chodila na prípravku. Čo sa týka kvót, boli tam deti, ktoré rodičia dostali do školy protekčne. Vlastne nám to bolo povedané hneď na začiatku, keď nás brali do prípravky.
Počas vysokej školy...
... sme boli malý ateliiér a hoci by ľudia očakávali, že sme spolu intenzívne trávili čas, nebolo to tak. Respektíve, spolužiaci držali viac spolu a ja som bola taký ten...
„solitér“
My všetci sme boli veľké individuality. Nebolo to, že by sme spoločne niečo tvorili. Chlapci chodili spolu do krčmy, tak to medzi nimi fungovalo.
Čo bolo po období Genius Loci?
Začala som sa obzerať po poriadnej architektúre.
Čo je poriadna architektúra?
Veľké budovy... Zase náhoda. Urobila som konkurz do ateliéru OMICRON – K (pod architektom Martinom Kotíkom). Ďalšie obdobie bolo charakteristické administratívnymi budovami, hypermarketami. V tomto čase sa prihodila prvá ekonomická kríza, kvôli ktorej nebolo dosť práce a toto bol jeden z dôvodov, prečo som sa začala obzerať po vlastných zákazkách. Vedúci ateliéru Martin Kotík bol veľmi otcovský, mali sme ho radi a uznávali ho. Bol pre nás osobnosť, radil nám, rýchlo premýšľal, automaticky prepočítal úplne neuveriteľné, geniálne veci. Na druhej strane ale skĺzaval do foriem, ktoré boli in v časopisoch a nechcel veľmi počúvať mladých. Často prišiel s predlohou: takto to spravte. Ja som postupom času, začala po nociach tvoriť alternatívy projektov. Niekoľkokrát sme ich takto prezentovali aj klientom. Keď bolo v ateliéri menej práce, začínala som pracovať paralelne so svojím zamestnaním. Narastalo to, až som dala výpoveď.
Takže to bol pre Vás taký prirodzený prechod k samostatnosti. Medzitým ste mali partnerstvo...
Prechod do partnerstva to áno, ale to nebolo nikdy dané právnou formou s.r.o., alebo združenia. S dvoma kolegami sme založili ateliér Escadra – volné združenie troch subjektov. Spoločne sme zdieľali priestor, mali sme pár ľudí, ktorí pre nás pracovali. Fungovali sme na princípe, že každý mal svoju skupinku a spolupodieľali sme sa na nákladoch. Mali sme to prirodzene, ale nie jednoznačne rozdelené. To bolo aj dôvodom, prečo sme sa po 3,5 rokoch rozišli. V štúdiu sme nemali žiadnu sekretárku a ja som sa pristihla pri tom, že ju robím ja – a to ma strašne štvalo. Tých momentov, kedy som sa cítila ukrivdená pribúdalo, nechcela som aby to ďalej takto pokračovalo. Nakoniec to ale dopadlo tak, že moji kolegovia si založili s.r.o. bezo mňa a môjho vedomia, čo som sa dozvedela až s odstupom času. Bol to čas, kedy sme sa s ateliérom sťahovali do nových, nádherných priestorov bývalého ateliéru architekta Gočára na Vinohradoch. Ten som náhodne objavila a zaistila za velmi výhodných finančných podmienok. Samotné sťahovanie a všetko okolo bolo vlastne samotné varovným signálom, že nie je niečo v poriadku. Kolegovia ma v tom nechali poriadne vykúpať sa a sami si odišli na dovolenku. V tom čase som získala veľmi zaujímavú zakázku od Českej sporiteľne. Sporiteľna chcela podpísať zmluvu jedine na s.r.o. a ja som si myslela, že môžem spraviť dcérsku spoločnosť z Escadry. Kolegovia boli preč a nedostupní. Musela som jednať rýchle a založila som s.r.o. s odvodeným názvom. Keď sa kolegovia vrátili, myslela som, že ich poteším novou a velmi zaujímavou zakázkou, ktorú som priniesla do ateliéru. Skutočnosť bola opačná – tvrdo na mňa vyšli s tým, že som ukradla názov a mám sa okamžite odsťahovať. Dali mi ultimátum a pár dní na rozmyslenie.
Bez diskusie?
To nebol dialóg. To bol proste zlom. Racionálne som si nechcela pripustiť, čo sa bude diať. Videla som len, že ma postupne vypušťajú zo svojich aktivít.
Ako ste to zvládli?
Nerozumela som tomu, pretože som mala dobrú zazkázku, ktorá by kľudne uživila celý ateliér. Naivne som to brala ako príležitosť spolupráce s dobrým klientom. Oni to brali ako ohrozenie. Vzala som si víkend na rozmyslenie a samozrejme sa do toho blížil deadline so sporiteľňou, ktorý som musela splniť. Na šťastie mám skvelého manžela, ktorý ma podržal. Pamätám si, vtedy bol v Bechyně džezový koncert, kde hral Marcus Miller. Spomínam si na to úplne živo, bolo to v parku pri zámku. Keďže som nemohla v noci spať, zaspala som po pár skladbách šťastná a dojatá na koncerte. Bol to obrovský stres, dva dni ma zaplavovali myšlienky ako ďalej a ako zvládnuť všetky rozbehnuté zakázky a termíny. Uvoľnenie prišlo až s hudbou. Martin (môj manžel) mi poradil, aby som si proste založila vlastný ateliér. Nikdy som neverila, že to môžem spraviť. Lenže nastala tento moment. V pondelok som objasnila situáciu svojmu teamu a všetky tri kolegyne sa rozhodli odísť so mnou. My sme zrovna vtedy rekonštruovali byt v Holešoviciach, kde sme nebývali, takže celý ateliér som presťahovala vo veľkej rýchlosti tam.
Rekonštrukcia paláca Rytířská, centrály Českej Sporiteľne, design: ASGK, foto (c): Ester Havlová
Čo s termínom pre Českú sporiteľnu?
Stihli sme ho. Pre mňa osobne to bola prvá „facka“, ktorá mi ukázala, že nie je všetko wow a vzletné ako to na prvý pohľad vypadá – tým myslím to pracovné partnerstvo.... Keď občas vidím niektoré mladé dámy chodiac tak bezstarostne, vždy si spomeniem, aké krásne obdobie to bolo. Strašne by ma bavilo študovať psychológiu a sociológiu a dúfam, že niekedy nato budem mať čas, lebo ma fascinujú veci, ktoré nás v živote ovplyvňujú vrátanie prostredia a rodičov, ktoré nás formujú v detstve...
Myslím, že naša generácia je trošku odlišná od tej mladšej práve preto, že sa od nás očakával velký výkon.. Sme cielení na výkon. Pozrite sa naprieč generáciou, napr Igor Marko, A69, HŠH a ďalší – môžete si vymenovať generáciu ľudí. Je to proste o tom, že rodičia chceli výsledky a málokedy boli s našimi výkonmi spokojní... Myslím si, že toto všetko nás ovplyvňuje v rôznych životných situáciách.
Váš nový ateliér nesie iniciály ASGK...
Je to lenivosť, respektíve vzniklo to prirodzene z názvu mojej živnosti a nič rýchlejšie alebo ľahšie ma nenapadlo. Pre kolegu v predošlom ateliéri bol názov životne dôležitý. Ja si to nemyslím, i keď uznávam, že niektoré názvy ateliéry možno predurčujú k úspechu.
Napríklad ktoré?
Myslím, že keď je názov vtipný alebo je v ňom nejaký fígeľ, môže to človeka potešiť a dobre naladiť.
Často krát nesú názvy mená zakladateľov.
No možno som nikdy nechcela mať ženské meno v názve.
Prečo?
Neviem. Možno som si neverila. Manžel mi stále hovorí: „Prečo sa nenazveš Kaprálová?“
Ako v ateliéri fungujete?
Minulý rok sme slávili 10-té výročie založenia ako s.r.o.. Vďaka sporiteľni, ako sa vraví, sme boli v správny čas na správnom mieste. Bolo to odvážne a šťastné rozhodnutie. Boli sme oslovení vlastne veľmi nezvyčajne – najskôr vysloviť názor na fasády, pretože my robíme veľa analýz. Vtedajší riaditeľ Jack Stack tu budovu miloval. Pre Sporiteľňu sme urobili veľa analýz na rôzne témy. Postupne sme začali spochybňovať doterajšiu funkčnú náplň a prevádzkové usporiadanie budovy – napríklad prečo, nie je galéria súčasťou verejnej časti banky, prístupná i po zatváracej hodine a cez víkendy? Prečo sú výlohy zabednené? Prečo je hotovostná prepážka v druhom podlaží spojená obludným peňažným výťahom so suterénom cez prízemie, atď ?
team ateliéru ASGK, foto (c) archív ASGK
Budova mala napíklad krásnu sieň (tzv. Mramorový sál), v ktorej bola šatňa, kuchynka a fajčiareň.... Keď som to ako architektka videla prvý krát, neverila som vlastným očiam. Ako je možné tak krásny priestor použiť ako zázemie? Presunuli sme funkcie. Banka má teraz multifunkčný konferenčný sál s cateringovým zázemím pre konanie spoločenských akcií. Ten sál sa nachádza v krčku nad ulicou a ústi do vedľajšej budovy Ministerstva zahraničných vecí. Zistili sme, že ale nemá katastrálne číslo. Medzi ministerstvom a Českou sporiteľnou prebiehal súd o vlastníctvo tohto priestoru. Pripravili sme vtedy pre pana Stacka (vtedajšieho generálneho riaditeľa) rešerš o povojnom vlastníctve krčku. Z historických dokladov bolo evidentné, že to bola Městská spořitelna pražská – predchodca Českej sporiteľne. Vtedy došlo aj na základe týchto podkladov k mimosúdnej dohode medzi bankou a ministerstvom, že sporiteľňa bde mať symbolický korunový prenájom krčku na 50 rokov. Práca to bola veľmi vzrušujúca, pretože zrazu klient počúval a my sme nerobili len architektúru, ale premýšľali sme o tej prevádzke. O tom, ako tú banku pozdvihnúť na vlajkovú loď Českej sporiteľne. Z fasády sme sa dostali na pozíciu generálneho projektanta, pod ktorým boli všetci špecialisti, vrátane reštaurátorov
Čím je táto obnova unikátna?
Napríklad z analýzy osvetlenia nám vyšlo, že by sme nemali ísť do agresívnych reflektorov. V tom čase sa začali vyvíjať predchodcovia ledkových svetiel. Ten palác má na fasáde xenónové, subtilné svietidlá, ktoré skoro vôbec nie je vidieť. Dajú sa naprogramovať, môžu svietiť v rôznych scénických variantach.
A to ste projektovali z vášho rekonštruovaného bytu s teamom troch žien?
Mala som tri dámy, nový ateliér a robili sme. Ja som proste bola presvedčená o tom, že všetko zvládneme. Samozrejme, že sme pracovali od rána do večera a boli to stresy, ale dokončili sme to.
Robíte hlavne rezidenčné alebo komerčné budovy, architektúru v klasickom slova zmysle. Ako by ste charakterizovali vlastný štýl, rukopis alebo prístup k architektúre?
Poriadne zanalyzovať miesto, zadanie a skĺbiť to tak, aby to tam čo najlepšie pasovalo. Ako moja babička vraví: „aby to sedelo ako riť na šerbeľ“. Neviem, či sa dá celkom definovať jednoznačný rukopis, ktorý je len náš. To asi nie. Ale myslím si, že všeobecne sa u veľa architektov nedá povedať, aký majú rukopis. Takže hovorme radšej o spôsobe práce. Rešpekt k miestu, úvaha o udržateľnosti, materiáloch, ktoré používame. Či už sa jedná o nejakú budovu, alebo interiér, premýšľame o kombináciách, materiáloch, ktoré sú prírodné, alebo recykláty.
Nie som intenzívne ovplyvnená funkcionalizmom a krabičkami. Veľmi ma baví skulpturálny prístup k architektúre. Spojenie s prírodou a jej tvaroslovím je mi veľmi blízke. Prienik svetla cez kaňon, jaskyňe a tak podobne...
Ako sa vnímate ako šéfka?
Ťažko povedať, lebo chvíľami sa mi darí, chvíľami nedarí. Je to o tom, ako si človek verí a zvláda krízy. Architektúra je žiaľ obor, nie veľmi uznávaný a tým pádom, v naších končinách nízko zárobkový. Pokiaľ teda nie ste manufaktúra a opakujete niečo stále dokola... Ak napríklad robíte len pobočky v banke, na tom ste kedysi relatívne zarobili. Akonáhle sa ale venujete individuálnemu prístupu každej zákazky, je to veľmi ťažké a nevyspytateľné.. Samozrejme je to aj o ľuďoch. S nami to bolo tak, že najprv sme veľmi rychlo rástli. Prvá veľká zakázka pre Sporiteľňu nás však psychicky vyčerpala, došlo k prvej obmene tímu. Začali sme znova a začalo sa na pár rokov veľmi dariť... Potom opäť nastala kríza, ktorú sposobili okrem iného aj elektronické online aukcie, ktoré zvýhodňujú najnižšiu cenu. Pre ateliér to nebolo vobec udržateľné: mať legálny softvér, poistenie, zamestnancov a byť zároveň najlacnejší... Ja sa priebežne učím ako byť dobrá šéfka a viesť ľudí, pretože som to nikdy predtým nerobila. Učím sa stále, ako motivovať team. Vymýšľam s manželom mimoateliérové akcie: exkurzie za architektúrou, gastronomiské aj kultúrne zážitky pre členov týmu, atd.. Naraz človek proste musí, čo ale neznamená, že často nerobí chyby. Zrazu je to o ľudských zdrojoch, finančných plánoch, PR, marketingu a to všetko potrebuje čas a starostlivosť. Niekedy snívam o tom, že by som chcela byť rentiérka a všetko robiť len pre zábavu. Dobrú prácu kolegov náležite odmeniť a mať na všetko dostatok ľudí... smiech
Pracujete v ateliéri na flexibilný čas?
Stále sa to vyvíja. Teraz to vyzerá, že bude niekto pracovať aj z domova. Sme v tomto dosť flexibilní. To, že budeme striktne trvať na tom, aby človek bol stále v kancelárii nemá význam. Hoci je to náročnejšie na plánovanie, ale snažíme sa aby to fungovalo. Ja sa stále niečo učím, vyžaduje to doba.
Ako kombinujete prácu s rodinou?
Myslím si, že keby nebolo manžela Martina, tak by som to nezvládla. On ma neskutočne podporuje. Aj teraz, keď prehodnocujeme, či odbor architektúra, ktorá momentálne nezarába veľa, je tá správna cesta.
On je tiež architekt?
Nie. Je z kultúrneho, hudobného sveta. Robí hudobnú produkciu. Má firmu, pripravuje konferencie a spoločenské podujatia. Spolupracuje na festivaloch ako napríklad Dvořákova Praha a Struny Podzimu, manažuje medzinárodnú konferenciu Cultural Ledarership...
To, ako ho popisujete, vyzerá, že Vás veľmi podporuje. Stretávam mnoho žien z tejto brandže, ktorých muži žiarlia na ich prácu a úspech.
Nie, nie, nie.. Skôr ho trápi, ak sa trápim. Posledné roky mi často hovorí, aby som sa neuštvala.
Ako ste to vlastne zvládli s tehotenstvom a dieťaťom?
To bolo úplne šialené. To bolo strašné. To bolo úplne... ja nechápem, ako som to... vôbec to nechápem.
Predpokladám, že ste si nebrali nejakú materskú?
Ja som nemala materskú, ani šestonedelie, ja som musela na stavbu. Teraz to niekedy trochu ľutujem, lebo sa mi to vracia. Myslím, že keby mal viac materinskej prítomnosti, tak by som niektoré zo súčasných vecí nemusela so synom riešiť.
Dali ste ho do jaslí alebo ste mali pestúnku?
Otehotnela som práve pri zákazke Sporitelne. Stále sme si hovorili, ešte táto stavba, ešte táto... ale prišiel moment a povedali sme si, buď ideme do toho s dieťom alebo bude zle. Tak som otehotnela. V pokročilom štádiu tehotenstva som stále intenzívne pracovala, autorský dozor pri rekonštrukcii paláca Rytířská som začala pred pôrodom s veľkým bruchom a neskor som chodila na stavbu s kočiarom
Ako Vás tam brali?
K počudovaniu boli všetci celkom v pohode. Stavbyvedúci mi dával jeho kanceláriu na kojenie. Ale vôbec sa ma nepýtajte, ako som to zvládla. Ja neviem. Ja som proste mala cieľ, takú zmluvu, že keď stavbu zdržím o deň, budem platiť obrovské penále. To boli neskutočné tlaky. Najskôr som si myslela, že som superžena a zvládnem to. Dokonca som veľmi nespala. Keď syn spinkal, dorábala som veci, až som dostala žlčníkový záchvat. To bol prvý zdvihnutý prst. Odvtedy sme to riešili rôzne s manželom, rodičmi, pestúnkami. Malý mal od tretieho mesiaca pestúnky, od roku bol v jasličkách.
Ako na toto vyťaženie reagoval Váš manžel?
V tomto bol Martin strašne vnímavý a nechal mi veľa času. Bolo to skvelé. Teraz sa to začína posúvať späť a je to prirodzené. V partnerskom vzťahu nemôže mať niekto stále výhody a ten druhý nie.
Ako vyzerá taký Váš bežný deň? Koľko hodín pracujete, máte voľný čas?
Pracujem zhruba 9-10 hodín, niekedy viac. Niekedy si beriem prácu domov, ale vyhýbam sa tomu. Už si o sebe nemyslím, že som superžena. Vnímam na našej generácii, že už nejdeme na kvantitu, ale chceme si ten život aj trochu užiť. Mám pocit, že mladšia generácia to požaduje od začiatku, kdežto my sa k tomu začíname vracať po dlhých rokoch práce.
Máte nejaké hobby? Ako trávite voľný čas (ak nejaký máte)?
Prioritou vedľa práce je syn. Okolo neho sa točí veľa. Cez víkendy jazdíme do nášho domčeka – našej experimentálnej drevostavby Zilvar. Je to je náš víkendový rituál. Relaxujeme, jazdíme na bicykli, ja strašne rada cestujem. Lákajú ma aj medzinárodné spolupráce, to by ma strašne bavilo. V poslednej dobe čoraz viac inklinujem k jóge a k mimozmyslovému vnímaniu sveta. Až budem babička, budem sa asi venovať takým tým „ježibabkovským“ veciam...smiech
Nakoniec, bolo to síce náročné, ale vždy som si plnila svoje sny a môj muž mi bol oporou. Založila som ateliér, chcela som to, hoci som váhala, ale spravila som to. Postavila som si dom, splnila som si veľa snov a teraz sú ďalšie sny – predovšetkým nájdenie rovnováhy. Profesne by som rada predávala skúsenosti a informácie ďalej v rôznych podobách. Či to bude ako pedagogická činnosť alebo publikačná činnosť, spolupráca s rôznymi ľuďmi z iných odborov.. To musí prirodzene vyplynúť.
Ďakujem za rozhovor!
